Hodina Slovanov ešte len príde...

Jeho menovanie za kardinála prijali s úprimnou radosťou v srdci predstavitelia pravoslávnej, východných katolíckych aj ortodoxných cirkvi. A tiež ekumenická komunita v Taizé. Okrem ekumenizmu svoj život zasvätil skúmaniu identity Slovanov. A napriek veľkému pracovnému nasadeniu, nám poskytol rozhovor - otec kardinál Tomáš Špidlík.

 .pochádzate z mestečka Boskovice, ktoré sa nachádza v Drahanskej vrchovine, nad ním stojí majestátny hrad a obklopujú ho lesy. Aké sú vaše spomienky na toto prostredie?

Ak chce človek rásť, potrebuje mať hlboko zapustené svoje korene. Hoci som sa počas života túlal svetom, nikdy som na svoje rodisko nezabudol. Hovoril som o tom aj pri jednej zvláštnej príležitosti, keď mi taliansky štát udelil svoju zlatú medailu, ako svojmu občanovi. Ale som ja vôbec talian? Na Morave som prežil 25 rokov a v Taliansku už 58. S prijatím tohto ocenenia sa spájal príhovor. V ňom som rozvinul túto tému: sú prisťahovalci, ktorí stále spomínajú na starú vlasť a nikdy sa neprispôsobia novému prostrediu a potom sú takí, ktorí sa chcú prispôsobiť čo najrýchlejšie a svoje rodisko zapierajú. Ja nepatrím ani do jedného z týchto typov. Moje korene sú v mojom rodisku a som pritom vďačný Taliansku, že mi dalo príležitosť rásť a rozvíjať svoje dary a schopnosti. Mám rovnako rád lesnaté kopce, aj modré more. Raz som takto sedel celý deň pri mori a pozoroval vlnky. Keď som večer zaspával, videl som v predstave samú vodu, ako tiekla v lesných potokoch. Môj domov a nová krajina sa vliali v jedno. Myslím si, že k takémuto postoju by mali dospieť milióny ľudí, ktorí dnes žijú ako prisťahovalci.

.v jednom rozhovore ste sa priznali, že vás pri výchove najviac ovplyvnila vaša matka..

Rodnú zem som nazval svojimi koreňmi, ale oveľa hlbšie do duše a do srdca vrastajú korene matky. Aj svoju reč preto voláme materským jazykom. V čase dospievania každý syn chce utiecť z domova ako vták, ktorý uletí z hniezda. Ale čím ďalej, tým viac si uvedomuje to, čo nosí vo svojom srdci a čo si ako dieťa osvojil. Vedomosti z domu sú skromné, ale najdôležitejší je základný postoj k životu. Pre mňa ním zostal ten, ktorí žila moja matka. Život mala naozaj ťažký. Vyrastala ako sirota, vydala sa za môjho otca remeselníka, ktorého krátko na to odviedli na vojnu. Odtiaľ sa vrátil chorý a prežil niekoľko rokov v posteli. Matka ho musela ošetrovať a pritom sa starať, aby sme sa nejako uživili. A predsa som ju nikdy nepočul nariekať. Dokonca si zachovala zmysel pre humor. A keď niektorý týždeň bol veľmi ťažký, len si povzdychla: „Pán Boh zaplať, prežili sme to celkom dobre“. Ľudia v dnešnej dobe premýšľajú o tom, ako treba premeniť svet, aby v ňom mohli žiť. Moja matka nepremýšľala o svete, ale kládla dôraz na to, ako sa postaviť k tomu, čo je, aby mohla spokojne žiť. To je postoj, ktorý som neskôr objavil a obdivoval u veľkých slovanských mysliteľov.

.po gymnáziu ste začali študovať na univerzite v Brne, neskôr ste začali pracovať v továrni, no vaše kroky nakoniec viedli k jezuitom. Čo stálo za Vaším rozhodnutím stať sa kňazom?

Všetko sa to udialo vďaka Božej prozreteľnosti. Ľudia sa smejú keď poviem, že som sa stal jezuitom vďaka Hitlerovi. Všetko sa to však stalo veľmi rýchlo. Najprv zavreli vysoké školy. A internát kde som býval, prepadli v noci gestapáci a odviedli nás do koncentračného tábora. Potom nejakým Božím zásahom ma jeden z gestapákov pustil domov. Tu som nastúpil pracovať do továrne, aby som nebol odvedený na práce do Nemecka. Nakoniec jeden môj dobrý priateľ mi povedal, že sa rozhodol vstúpiť k jezuitom a vyzval ma, aby som to skúsil spolu s ním. Rozhodol som sa nasledovať ho a neskôr som zistil, že som našiel svoje miesto. A nikdy som svoje rozhodnutie neľutoval, bola to Božia vôľa...

.po noviciáte vás predstavení poslali študovať teológiu do Holandska a kým ste ju skončili, zmenila sa politická situácia v Československu a vy ste ostali za hranicami...

Bol to môj prvý pobyt v zahraničí a prvá skúsenosť zo života v cudzine. A zo začiatku to nebolo vôbec jednoduché, pretože som neovládal jazyk. Napríklad v škole hebrejčiny, profesor čítal hebrejský text a hneď ho aj prekladal a ja som nedokázal rozlíšiť kedy číta a kedy prekladá. Nakoniec sa mi za dva mesiace podarilo do toho dostať. Veľmi rád spomínam na toto obdobie, bola tam dobrá teologická príprava a priateľské medzinárodné prostredie. Tam som bol aj vysvätený za kňaza, ale domov som sa už vrátiť nemohol, pretože medzitým boli zavreté rehoľné domy. Holandská provincia si ma síce chcela ponechať, ale predstavení v Ríme rozhodli, že musím ísť do Vatikánskeho rádia pomáhať s prípravou českého vysielania.

.v roku 1951 ste začali študovať východnú spiritualitu, prečo ste sa rozhodli pre tento smer?

Vo Vatikánskom rádiu som raz týždenne pomáhal s prípravou programu, takže som nebol veľmi vyťažený a popri tom som mohol prijať miesto špirituála v seminári Nepomucenum. Ale ani tam nebolo veľa práce, pretože bohoslovci z Československa už v tom čase nemohli ísť študovať do zahraničia. Využil som preto voľný čas, vyštudoval som východnú spiritualitu na Pápežskom orientálnom inštitúte v Ríme a zavŕšil ju doktorátom. A práve predstavení tohto inštitútu požiadali, aby som tam zostal pôsobiť ako profesor.

.medzi najvýznamnejšie prvky vo vašom diele, patrí skúmanie cyrilo-metodskej tradície...

Keď si ma Pápežský východný ústav vybral za profesora, zverili mi katedru spirituality – duchovnej náuky. Téma kresťanského východu je naozaj široká a bolo potrebné ju zúžiť. Môj predchodca ma povzbudzoval, aby som sa začal špecializovať na Arménov. Vravel mi, že je tam veľa zaujímavých prvkov, ktoré nikto nepozná. Ja som však namietal, že by som sa rád venoval otázke slovanskej, v duchu našej cyrilo-metodskej tradície. A od toho ma mnohí odhovárali. Namietali, že Slovania prišli ako poslední do kresťanskej Európy a že nič nové nepriniesli. Ja som sa však nedal odradiť. Začal som sa venovať tejto oblasti a písať o tom knihy. Dnes môžem s odstupom času povedať, že som západnú Európu zoznámil so slovanskou duchovnosťou a že sa v nej našlo dosť obdivovateľov, dokonca aj tam, kde by to nikto nečakal. Mne takto francúzsky veľvyslanec prezradil, že slávny politik Mitterand si vzal do nemocnice pred svojou smrťou moju knihu Ruská idea a že na neho urobila veľmi dobrý dojem.

.aká je teda identita Slovanov?

Často ma pozývajú na prednášky do rôznych krajín, aby som tam povedal niečo na túto tému. Všetci si dnes uvedomujú, aké slabé vedomosti majú o slovanskom svete, často obmedzené na politické správy a rôzne škandály z pera novinárov. Ale aj samotní Slovania sa vyznačujú tým, že študujú všetkých možných autorov, ale o svojej vlastnej duchovnej tradícií toho vedia veľmi málo. Tu na to nie je priestor - priblížiť celé to bohatstvo, ktoré som opísal vo svojich knihách. Pri svojich prednáškach sa však často vraciam k dvom prvkom, ktorými môžu Slovania obohatiť svet: srdce a personalizmus. Naposledy som o tom mal prednášku 1. - 2. októbra počas pracovnej návštevy v Štrasburgu v Rade národov Európy.

.často sa hovorí, že človek je taký, aký je vo svojom srdci. Vy v tejto súvislosti hovoríte o modlitbe srdca...

Vo všeobecnosti rozlišujeme tri hlavné schopnosti duše: rozum, vôľu a srdce, teda schopnosť poznávať, chcieť a mať pre niečo cit. Srdce sa teda stotožňuje s citom. Preto sa o Slovanoch hovorí, že sú veľmi citoví a sentimentálni. V duchovnej slovanskej literatúre srdce znamená to, čo predstavuje aj v Biblii – celého človeka. Milovať Boha z celého srdca, znamená obrátiť k Bohu svoje poznanie, chcenie a cítenie. Je to výzva k tomu, aby sme neboli rozdvojení. Nebezpečenstvo racionalizmu je, že sa o Bohu veľa rozmýšľa, ale viera nepreniká do celého života človeka, je v hlave, ale nie je v srdci.

.v jednej z kníh píšete, že askéza umožňuje návrat do raja vo vlastnom srdci a tiež o potrebe očisťovať svoje srdce...

Na túto tému som toho veľa napísal. A vydal som o tom knihu vo francúzštine – Théophane le Reclus. Le Coeur et l´Esprit. V krátkosti sa dá povedať len to, že srdce je znakom duševnej celistvosti, teda znakom človeka takého, aký naozaj je a nielen znakom toho, čo robí a ako sa ukazuje navonok. Pravá hodnota človeka je však tajomstvom, ktoré pozná len Boh. Ale človek napriek tomu má istú intuíciu voči sebe, aj ostatným. U svätcov môžeme pozorovať, že dokážu čítať v srdciach ľudí ako v otvorenej knihe. K takým patril páter Pio v Taliansku, ale aj povestní ruskí starci. Ale v istej miere majú túto schopnosť aj matky voči svojim deťom a ľudia, ktorí sa majú naozaj radi. Tu je prameňom ich poznania láska. A tá je základom aj pobožnosti k Božskému srdcu...

.je vôbec tradícia personalizmu u Slovanov ešte živá? Pokiaľ si pamätám, tak to bola záležitosť ruských ortodoxných personalistov ako bol Solovjov, Berďjajev a Losskij...

To je práve obsahom mojej knižky Ruská idea. Napísal som ju pôvodne vo francúzštine, potom bola preložená do niekoľkých jazykov a nedávno prišla na knižný trh v Rusku. Tu vyvolala veľký ohlas, pretože Rusi sa konečne mohli zoznámiť s generáciou autorov, ktorá bola pre totalitný režim neprípustná a pre ľudí tak nedostupná.

.čo je podstatou tohto personalizmu? Asi jedinou výraznou osobnosťou mimo ruskú školu, bol Karol Wojtyła...

V dnešnej spoločnosti si ľudia začínajú čoraz viac uvedomovať, že nesmieme bojovať len o idey a zákony a zabúdať pri tom na človeka. Takýto prístup vedie k totalitarizmu, k udržovaniu režimu a k ubíjaniu tých, ktorí v ňom žijú. Slovania poznali tragickosť a dopad takéhoto postoja veľmi dobre na sebe. Nezaškodí si pripomenúť obdobie, kedy žili v malých dedinkách, kde sa žilo v priateľskej osobnej zhode. Je to však možné aj vo veľkých štátoch a pri spájaní krajín? Dostojevský je v tejto oblasti skutočným prorokom. Vo svojich románoch nám názorne ukazuje, že človek zostane človekom len vtedy, ak si zachová spojenie s Kristom. Zdravý (osobný) postoj k ľuďom nájdeme len vtedy, keď budeme v nich vidieť Krista. Len tak sa jeho prítomnosť nevytratí z davu. Všetci sa čudovali, ako sa stal obľúbeným pápež Ján Pavol II,. a pri tom nehlásal nič zvláštne. Ale bol pre mnohých osobou, ktorej možno dôverovať...

.slovania sa po príchode do Európy mohli stať podľa pápeža mostom medzi východom a západom. Skôr než to mohli uskutočniť, svet sa rozdelil. Aké je súčasné poslanie Slovanov?

Čo dali svetu iné európske národy, už vieme, ale čím obohatia svet Slovania, to ukáže budúcnosť. Môžeme to len tušiť. Solovjov tvrdí, že by mali povedať posledné slovo pri celkovom utváraní Európy. Ja som sa vo svojej knihe Ruská idea pokúsil pozbierať mnohé z tých duchovných námetov, ktoré sa mi zdajú na slovanskom východe lepšie rozvinuté, než na západe. Tá kniha má 300 strán a tieto prvky sú predstavené v základných bodoch. Ako by som to všetko mohol povedať prostredníctvom niekoľkých riadkov...

.v roku 1995 ste dávali duchovné cvičenia pápežovi Jánovi Pavlovi II...

To, že som mohol spoznať zblízka tohto pápeža, tráviť s ním čas a hovoriť s ním osobne, považujem za veľké privilégium svojho života. A to sa nedá zhrnúť do niekoľkých slov... Čo sa týka samotných cvičení, ich text bol preložený do niekoľkých jazykov a uverejnený aj v češtine s krátkym príhovorom Svätého otca...

.v jednom rozhovore ste priznali, že ste mali predtuchu, že kardinál Wojtyła bude pápežom...

Myslím si, že teraz, keď sa zbierajú podklady pre jeho blahorečenie, by nebolo vhodné o tom hovoriť...

.patríte medzi výrazné postavy dialógu medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou, čo vás zapálilo pre angažovanie sa v tejto oblasti?

Motív tohto záujmu je celkom jednoduchý. Pravý ekumenizmus totiž nie je v hľadaní ideí, ale v porozumení toho, čo je v každom človeku naozaj ľudské. V každom človeku je prítomný Boh. A aj keď si to ľudia neuvedomujú, patria ku Kristovej cirkvi. A dobrý ekumenizmus vedie práve k tomu, aby si to ľudia postupne a podľa Božieho plánu začali čoraz lepšie uvedomovať. Nedávno sa ma spýtal jeden novinár z Rumunska, čo by som poradil dnešným novinárom. Odpovedal som mu, aby zbierali na lúke celého sveta Kristove kvety, ktoré rastú všade, ale ľudia po nich šliapu, keď zbierajú burinu...

.ste spoluzakladateľom centra Aletti. Aké je jeho poslanie?

Zo dvadsať umelcov v ňom spojilo svoje sily a v priateľskej atmosfére spolupracujú na mozaikovej výzdobe kostolov po celom svete.

.okrem snahy vrátiť umeniu duchovný zmysel, sa toto centrum venuje aj vydávaniu kníh o kresťanskom východe. Aj na Slovensku poznáme knihy z Refugia...

Toto vydavateľstvo sídli v Olomouci a je pobočkou rímskeho centra Aletti. Majú rovnaké poslanie a udržujú medzi sebou neustály kontakt...

.k umeniu máte naozaj blízko. Málokto vie, že vo Velehrade je zvon s vaším veršom...

Ten zvon vznikol po vojne a je do neho uliaty latinský verš, ktorý v preklade znamená: „Mária a Jozef zdobia moje čelo, ktoré krutý barbar rozbil za vojny. Z čistej lásky ľudu ožilo moje telo. S vami môj hlas žialil, teraz nech jasá do diaľky.“ Z týchto slov je možné vytušiť, aký bol predtým jeho osud.

.už vyše päťdesiat rokov spolupracujete s Vatikánskym rozhlasom, veľa ľudí dodnes inšpirujú vaše príhovory a homílie...

K tomu môžem poznamenať len toľko, že sa hanbím priznať, že tam pracujem tak dlho. Ale dá sa to vysvetliť jedine tým, že spätne nepočúvam svoje nahrávky, podobne ako nečítam ani svoje knihy...

.prednášali ste na niekoľkých univerzitách po celom svete a získali množstvo ocenení za svoje dielo. Ktoré z nich si najviac ceníte?

Myslím, že najviac na mňa zapôsobila jedna babička na Slovensku, ktorá mi povedala, že ma rada počúva každý piatok...

Tomáš Hupka

.odkaz:

http://www.tyzden.sk/casopis/2009/2/hodina-slovanov-este-len-pride.html